Dhaulágirí - Biela hora (8167 m)
Slovensko-česko-nepálska expedícia, jeseň 2012:
V. Štrba (leader), B. Bárta, M. Belica, V. Ceniga, L. Kazárová, L. Nosek, Sherpa Danuri


Miro Belica si ide do Himalájí splniť sen - chce vyjsť na vrchol osemtisícovky Dhaulágirí

„Idem si nabiť dušu“

Miro Belica sa vracia k horolezectvu. Je členom himalájskej expedície na Dhaulágirí (8167 m), ležiacej v Nepále. Cieľom výpravy organizovanej a vedenej slovenským himalájistom Vladimírom Štrbom je v pomonzúnovom období vystúpiť klasickou trasou na vrchol siedmej najvyššej hory sveta.Miroslav Belica

Súčasný predseda predstavenstva BOAT a.s. a AUTOGRAND a.s. Ing. Miroslav Belica, PhD. bol pred rokmi špičkový horolezec. Najmä v osemdesiatych rokoch 20. storočia patril k najlepším horolezcom v bývalom Československu. Bol členom výberového družstva Slovenska i federálneho reprezentačného družstva.

Do hôr najvyšších, Himalájí či Karakoramu, sa však v ére socializmu nedostal. Vari práve v tom možno hľadať príčinu, prečo do nich smeruje teraz. „Hľadal som na internete, kto robí výpravu na osemtisícovku. Naďabil som na Vlada Štrbu. Tak som mu zavolal a dohodli sme sa,“ vysvetľuje. A potom pritakáva: „Áno, idem si splniť dávny sen.“

Do Himalájí odchádzajú štrnásteho septembra. Pred odchodom sme sa s ním zhovárali.


- Miro, v osemdesiatych rokoch si patril medzi lezeckú špičku u nás. Prečo si vlastne skončil…?

„Zo zdravotných dôvodov. Bolo to, myslím, niekedy v roku 1987. Mal som problémy s chrbticou, a tak som jednoducho zo dňa na deň skončil.“

- Myslel som si, že to súviselo aj so zmenou politickej situácie v Československu koncom osemdesiatych rokov a otvorením možností na podnikanie.

„Nie, ja som skončil s lezením už predtým. Potreboval som rozhýbať telo, ale iným spôsobom, ako lezením.“

- Čo ti horolezectvo dalo?

„Osobnostne ma obohatilo. Bola to tá najväčšia univerzita, akú som mohol absolvovať. Získal som schopnosť znášať riziko. Naučil som sa, že čím väčší je ‚prúser‘, tým musí byť chladnejšia hlava. Že treba plánovať veci do detailov s vedomím, že za chyby sa platí veľmi draho. Keď sa človek pozrie na fotografiu akejkoľvek steny, zdá sa mu neleziteľná. Naučil som sa taktike - prídeme, nalezieme a uvidíme. O tom, či je dobré počasie, sa totiž nerozhoduje v spacáku, ale po tom, ako si sa obliekol, navaril si si a vyšliapal pod nástup do cesty. Keď si všetko toto trápenie prekonal, zvyčajne si usúdil, že keď sme už tu, tak nalezieme. A keď sme už naliezli, tak sme aj doliezli. Mám veľmi málo batohov zavesených v stenách. Samozrejme, aj na mňa neraz prišla tieseň aj strach. Vtedy som si hovoril, že kým žijeme, tak kopeme. Lebo ak sa hrá o život, možno iba vyhrať. A toto poznanie ma veľakrát postavilo na nohy aj v biznise.“

- Vari aj v biznise ide o život?

„Pravdaže. Bankrot je smrť firmy.“

- Nechýbalo Ti neskôr lezenie, ktorému si venoval toľko času?

„Spočiatku ani nie. Keď som sa dal zdravotne do poriadku, veľa času som trávil na mori, na jachtách. Raz sme sa však s partiou vybrali do hôr. A ja som si vtedy uvedomil, že patrím tam.“

- Viem, že si aj po revolúcii stál dvakrát na vrchole Kilimandžára, čo je takmer šesťtisícovka.

„Bol som tam najprv so starším synom Mirom, keď mal pätnásť. To bolo pred 15 rokmi. A potom pred pár rokmi aj s mladším Radom. Bolo to dobré, lebo som si uvedomil, že moje telo ešte nepatrí do šrotu. Aj preto som sa teraz rozhodol splniť si mladícky sen.“

- Nemáš obavy, že je na to vo veku 57 rokov už prineskoro?

„Samozrejme, obavy sú. Hlavne z toho, že ma zradí zdravotný stav. Idem skúsiť, či to dokážem. Doma k poznaniu, či na to mám, nedospejem. To sa dá, len keď to skúsim.“

- Pôvodne bolo cieľom Štrbovej expedície Čo Oju (8 201 m). Osemtisícovka o čosi vyššia ako Dhaulágirí, ale zato po klasickej ceste jednoduchšie dostupná. Vlado Štrba z finančného hľadiska zmenil cieľ. Ako si to prijal?

„Priznám sa, že som zaváhal. Radšej by som šiel na Čo Oju. Chcel som si vyjsť na osemtisícovku tým najbezpečnejším spôsobom. Na Dhaulágirí môže zaúradovať počasie, podmienky nemusia byť dobré, môžeme sa vrátiť s dlhým nosom. Lenže ja nie som vo veku, aby som vyčkával povedzme ďalšie tri roky.“

- Je tá túžba taká veľká?

„Túžba vyjsť nahor je veľká, ale ešte väčšia je túžba vrátiť sa. Idem do Himalájí predovšetkým s veľkou úctou. Stáť na vrchole osemtisícovky bol sen celej našej generácie, ale podarilo sa to len niektorým.“

- Neskúšal si nahovoriť niekoho z niekdajšej tvojej partie, aby to spolu s tebou tiež skúsil?

„Skúšal, jedného, ale som nepochodil. Žiaľ, z partie, s ktorou som horolezecky fungoval, sú mnohí už mŕtvi. Päťdesiat percent mojich spolulezcov si zobrali hory.“

- Kto ťa pozná, vie, že si sa na túto akciu pripravoval. Rovnako tvrdo ako v minulosti?

„Ja som kondične športoval, aj keď som už prestal liezť. Kvôli tejto akcii mi kondičný tréner vypracoval individuálny tréningový plán. Počas posledných troch mesiacov mi tak pribudlo týždenne štrnásť tréningových hodín. Beh, chodenie s batohom. Napríklad som šliapal na jednom úseku na Devínskej Kobyle hore-dole s batohom, v ktorom som mal desať kíl, a na nohách som mal na členkoch upevnené závažia postupne od 0,5 do 2,5 kila. Spolu som tak niesol aj pätnásť kíl a zvolenú trasu som absolvoval tak, že som v jeden deň mal v nohách prevýšenie osemsto metrov.“

- A čo nejaké vyššie hory? Našiel si si na ne čas pri svojom biznise?

„Chodil som aj do Álp, lebo tam je z Bratislavy najbližšie, bol som trebárs na Grossglockneri. Priznávam však, že som sa pre tréning dostával do stresov v biznise. Zároveň som sa bál, že na expedíciu pôjdem nepripravený. Teraz cítim hlavne chuť. Naštartovalo ma to.“

- Tešíš sa, že konečne vyrazíš do hôr?

„Teším sa. Veľmi. Kopce sú povznášajúce. Idem si nabiť dušu.“


AutoBOAT Spoločnosť BOAT, ktorú vedie, si v tomto roku pripomína 20 rokov pôsobenia. Preto svoju himalájsku akciu nazval 20 rokov k vrcholom. Aj keď on ako horolezec k tým vrcholom smeroval už dávno predtým.


(zhováral sa: Milan Vranka)

> hore



© AutoBOAT 2012

kontakt: marketing@boat.sk